Ahojte, to som ja Sigi, prvý sponzorovaný plyšový medveď. Aj vám sa už v živote pritrafilo, že ste niečo čakali a dostali ste násobne viac? Stojíte v rade na zmrzlinu, v ruke žmolíte päťdesiathaliernik vymodlený od mamy, cez okienko ho podáte korpulentnej tete s čepcom v ovečkovskej trvalej, tá na vás len tak žmurkne, a so slovami "bude to naše tajomstvo", vám namiesto očakávanej malej miešanej, natočí takú dávku, ktorá sa nemá šancu normálne zmestiť na jeden kornútok, a už vôbec nie do vášho šesťročného, sídliskovými skrývačkami, vojnami a preliezkami vysekaného (alebo skôr zľahka podvyživeného) telíčka.
Ale zmestí.
Tak nejak mi zhrnul uplynulý zážitok Robin. Že teda čakal, že to bude paráda, ale že to bol masaker brutál. (jeho generácia už uchováva v tých dvoch slovách aj pozitívny význam). A ja som mu úplne rozumel. A on nekecal. Ani kus. Bol som totiž pri tom.
Zopár telefonátov dalo dokopy partičku, ktorú by nezainteresovaný pozorovateľ po tom, ako sa prezlečení do červeno-modrých overalov presunú k železnému poklopu, mohol považovať za pracovníkov vodární a kanalizácií pri kontrole odpadovej šachty.
Väčší kontrast medzi tým, ako niečo vyzerá a tým, aké to skutočne je, by sa hľadal len ťažko. Pretože, na konci tej rúry, nebol žiaden ventil, vodomer, alebo hovnomer, ale jagavý poklad, za ktorý by Thorin Pavéza, na konci svojich dní, istotne vymenil celý Erebor.
Poklad. Sú ním tam až po okraj naplnené veľkolepé siene a honosné dómy. Pretekajú ním široké chodby a úzke chodbičky. Vodopádmi padá do bezodných hlbín a komínmi stúpa až kdesi k puklinám s presvitajúcim denným svetlom. Podzemná rieka ho od koreňov hory vyplaví a prievan vyfúkne až na povrch, kde ho občas spozoruje pozorný hľadač (tak to celé tradične začína).
Áno, tušíte správne. Tým pokladom je číre dobrodružstvo.
A keď ho ešte zakalíte kamarátstvom, aromatizujete prepotenými skafandrami a nasvietite čelovkami, vznikne z toho taká hustá antihmota, že váš časopriestor nebude mať miesto pojať už nič iné. Oukej, ešus vareného čuča so šumienkou sa ešte zmestí.
A tak, ako Robin v roku 1986 so zmrzlinou až za ušami a nechápavým výrazom, tak aj teraz my, po dvojdňovom prechode Javorinkou, len krútime nechápavo hlavami, čo to bolo zač. A ešte chvíľu budeme. A asi nie chvíľu. Chlapi, dzivi sce.
